Vyberte krajinu :
We will call you
Meno, priezvisko
PhoneNumber
E-Mail
Call Time


Bulharsko

dlhý tvar Bulharská republika, je štát v juhovýchodnej Európe na Balkánskom polostrove, z ktorého zaberá 22 %. Hlavným mestom Bulharska je Sofia. Bulharsko sa nachádza v geografickej a geostrategickej zóne, ktorá spája Európu s Áziou a Čiernomorským regiónom. To predurčilo bohatú a rôznorodú históriu krajiny, ktorej územie je jedným z prvých osídlených človekom na európskom kontinente. Krajina susedí na severe s Rumunskom (dĺžka hraníc 608 km), na západe so Srbskom (258 km) a s Macedónskom (248 km), na juhu s Gréckom (493 km) a na juhovýchode s Tureckom (259 km). Východnú hranicu tvorí Čierne more (378 km). Riečnu hranicu tvorí 686 km.  Od 1. januára 2007 na hraničných priechodoch s Rumunskom a Gréckom pre občanov Európskej únie platí právo na voľný pohyb osôb.

 

Dejiny

zemie dnešného Bulharska patrí k najskôr osídleným oblastiam Európy. Najstaršie písomne doložené obyvateľstvo juhovýchodného Balkánu tvorili Trákovia, po ktorých sa zachovali na území dnešného Bulharska bohaté archeologické pamiatky. Od 6. storočia p.n.l. bolo územie zasiahnuté gréckou kolonizáciou. V 1. storočí ovládli územie Rimania, čo priviedlo k zániku tráckeho štátu. Hlavným mestom novej rímskej provincie sa stal Filipopolis (dnešný Plovdiv). Pod nájazdmi kočovných kmeňov sa postupne menilo etnické zloženie územia dnešného Bulharska. Značná časť pôvodného tráckeho a ilyrského obyvateľstva bola vyhubená alebo asimilovaná. Po rozpade Rímskej ríše sa stalo územie dnešného Bulharska súčasťou Východorímskej, byzantskej ríše. Slovania začali na územie prenikať v 6. storočí. V 7. storočí prichádzajú z východu protobulharské kmene, ktoré sa spájajú so Slovanmi proti Byzancii.
V roku 681 bol byzantský cisár Konštantín nútený uzavrieť so Slovanmi a Bulharmi mier a formálne uznať štát, na čele ktorého stál chán Asparuch. Hlavným mestom štátu sa stala Pliska. Štát sa upevňoval a rozširoval, najmä za vlády chána Kruma v 9. storočí. Oficiálne prijatie kresťanstva je spojené s kniežaťom Borisom I. v 9. storočí, za ktorého vlády bratia Cyril a Metod vytvorili prvé slovanské písmo. Vláda nástupcu Borisa I., Simeona I. (893-927) znamenala skutočný rozmach bulharského štátu. Po smrti Simeona I. sa však začal v dôsledku vnútorných problémov, neustáleho súperenia s Byzanciou a bojov s kmeňmi Maďarov a Pečenehov oslabovať, až sa v 11. storočí rozpadol. V pomerne krátkej dobe bolo celé jeho územie obsadené gréckym vojskom a pripojené k byzantskej ríši. Oslabovanie Byzancie v 12. storočí využila bulharská šľachta k povstaniu, do čela ktorého sa postavili Asenovci. Prímerím s Asenovcami v roku 1187 Byzancia fakticky uznala obnovenie bulharského štátu, ktorý pretrval do roku 1396, kedy sa Bulharsko po prehratej bitke pri Nikopole dostalo pod nadvládu Turkov.
Osmanská moc v Bulharsku pretrvala, napriek viacerým pokusom o vymanenia sa spod jej nadvlády, až do druhej polovice 19. storočia. Národnooslobodzovacie hnutie zosilnelo v polovici 19. storočia a vyvrcholilo v Aprílovom povstaní v roku 1876, ktoré bolo krvavo potlačené. Bulharská štátnosť bola obnovená po rusko-tureckej vojne. 3. marca 1878 malo byť sanstefanskou rusko-tureckou mierovou zmluvou utvorené „veľké“ Bulharské kniežatstvo, ktoré malo formálne ostať vo vazalskom pomere k Osmanskej ríši, avšak fakticky byť nezávislé. Berlínskym kongresom (júl 1878) bolo však vytvorené autonómne kniežatstvo zahŕňajúce územie medzi Dunajom a Starou planinou a sofijský sandžak a tzv. Východná Rumélia s centrom v Plovdive ostala pod formálnou nadvládou Osmanskej ríše, ale so širokými právomocami a kresťanským guvernérom. Vo februári 1879 sa vo Velikom Tarnove zišlo Ústavodarné zhromaždenie, ktoré v apríli toho istého roku prijalo prvú bulharskú ústavu. Bulharsko bolo vyhlásené za konštitučnú monarchiu a Alexander Battenberg bol zvolený kniežaťom. V septembri 1885 sa Východná Rumélia pripojila k bulharskému kniežatstvu. Úplná nezávislosť Bulharska bola však vyhlásená až 22. septembra 1908. Oficiálny názov bol zmenený z kniežatstva na cárstvo a titul cára prijal Ferdinand Koburgský, ktorý nastúpil do čela štátu po zvrhnutom Alexandrovi Battenbergovi (1887).

V prvej polovici 20. storočia bolo Bulharsko zmietané politickými nepokojmi, po boku Srbska, Grécka a Čiernej Hory viedlo vojnu proti Turecku (1912) a v roku 1913 proti spojencom z prvej balkánskej vojny a Rumunsku, v ktorej utrpelo porážku. V prvej svetovej vojne sa Bulharsko postavilo na stranu ústredných mocností, Nemecka a Rakúsko-Uhorska, v dôsledku čoho prišlo o ďalšie územia. V 2. svetovej vojne sa Bulharsko vedené snahou o znovuzískanie stratených území pripojilo k paktu Osi, proti Sovietskemu zväzu však nevystúpilo. V roku 1943 umrel cár Boris III. a na trón nastúpil iba 6-ročný Simeon II., za ktorého vládla regentská rada formálne vedená mladším Borisovým bratom Kyrilom Preslavským. Nová vláda sa snažila o postupné odpútavanie od Nemecka, súčasne ale viedla boj s nelegálnou opozíciou a partizánskymi skupinami. Začiatkom septembra 1944 vyhlásil Sovietsky zväz Bulharsku vojnu a jeho vojská vstúpili na územie Bulharska. V noci na 9. septembra došlo k štátnemu prevratu, vytvorená bola vláda Vlasteneckého frontu, v nasledujúcich procesoch tzv. ľudových súdov bolo na smrť odsúdených a popravených viac ako 2600 osôb, vrátane členov regentskej rady, bývalých predsedov vlád a väčšiny ich ministrov. V septembri 1946 bola na základe referenda zrušená monarchia a Simeon II. s rodinou bol nútený odísť do exilu. Novú vládu vytvoril komunista Georgi Dimitrov a nastolený bol komunistický režim.

Demokratické zmeny v Bulharsku začali 10. novembra 1989 rezignáciou Todora Živkova, ktorého nahradil na čele vlády Petar Mladenov. Začal proces spoločenskej a ekonomickej transformácie. V prvých demokratických prezidentských voľbách bol zvolený jeden z vedúcich osobností demokratizačného hnutia Želju Želev. V júli 1991 bola prijatá nová demokratická ústava, v októbri sa uskutočnili parlamentné voľby, z ktorých vzišla vláda predsedu Zväzu demokratických síl Filipa Dimitrova. V júnových parlamentných voľbách r. 2001 zvíťazili stredopravé politické strany, ktoré zostavili vládu na čele s bývalým panovníkom Simeonom Saxe-Coburgghotským. Koncom marca 2004 Bulharsko vstúpilo do NATO. V parlamentných voľbách v r. 2005 zvíťazila Koalícia za Bulharsko vedená Bulharskou socialistickou stranou, ktorá utvorila spolu s Národným hnutím Simeon II. a Hnutím za práva a slobody koaličnú vládu vedenú premiérom Sergejom Staniševom. Bulharsko pokračovalo v nastúpenom reformnom a integračnom procese a 1. 1. 2007 sa stalo členom EÚ.

Obyvateľstvo

Podľa Národného štatistického inštitútu malo Bulharsko v roku 2007 7 679 290 obyvateľov. Ich počet však za posledné roky klesol v dôsledku nízkeho prirodzeného prírastku (približne – 5 %) a vysokej migračnej vlny, kedy po roku 1989 emigrovalo okolo 750 000 ľudí. Bulharsko má najnižší prírastok obyvateľstva na svete od začiatku 50. rokov 20. storočia s výnimkou ostrova Svätý Krištof a Nevis. Hlavnou príčinou je obrovská emigrácia z krajiny. Od 80. rokov 20. storočia je prírastok obyvateľstva negatívny, na čom sa okrem rozsiahlej emigrácie Turkov a neskôr i Bulharov podieľala od 90. rokov 20. storočia aj nízka pôrodnosť. V rokoch 1985 – 1989 sa komunistické vedenie Bulharska snažilo násilne asimilovať tureckú menšinu. Od roku 1985 bulharská vláda zrušila vyučovanie v tureckom jazyku a snažila sa o potlačenie tureckej kultúry a identity. Turecké mená boli poslovanštené a približne 300 000 Turkov natrvalo emigrovalo do Turecka. Po prechode Bulharska k demokracii boli tieto zákony začiatkom roku 1990 zrušené.

MailingTitleTest

Odkazy poslať:

Meno
Priezvisko
E-mail
Ok

Posielanie e-mailov prebehlo úspešne

Varovanie

Posielanie pre zvolený email zlyhalo